Tvorivý tandem Petr Jarchovský – Jan Hřebejk servíruje ďalší, v poradí už tretí film zasadený do súčasnosti. Po Pupende ich mnohí nabádali, aby už spravili niečo aktuálne. A tak sa aj stalo. Nasledovalo Horem pádem, Kráska v nesnázích a najnovšie je tu Medvídek. Krásku považujem za smelé, aj keď nie úplne zvládnuté a presvedčivé vykročenie novým smerom. V prípade Medvídka sa často v rôznych pádoch skloňuje podobnosť s Woodym Allenom. Nedajme sa však zmiasť: Hřebejk síce nakrúca (takmer) jeden kúsok ročne, no kvalitatívne je predsa len niekde inde než najznámejší newyorský neurotik.
Medvídek je „film zo života“. Hoci takéto označenie znie až hrozivo banálne, divácke prijatie sa bude odohrávať pravdepodobne medzi dvoma pólmi. Nájdu sa takí, čo budú spokojní, pretože „tak to v živote skrátka je“. Áno, Medvídek ponúka hodnotenie so zohľadnením kritéria výstižnosti (tzn. ako tvorcovia „vystihli skutočný život“). V istom zmysle sa usiluje zaujať divákov snahou pripodobniť sa životom „bežných“ ľudí s ich radosťami a starosťami. Na druhej strane si predstavujem tých, čo budú tvrdiť pravý opak a budú horliť za to, že vykreslenie postáv a ich problémov nie je realistické. Domnievam sa však, že hodnotiť kvalitu diela z takéhoto hľadiska je celkom ochudobňujúce (koniec koncov najmä pre diváka). Pramálo záleží na tom, či sa to, čo sledujeme na plátne, podobá skutočnosti, napokon každý si ju prežívame a nazeráme po svojom. Dôležité je iné. Hřebejk s Jarchovským evidentne chcú presiahnuť základnú rovinu príbehu a ukázať niečo hlbšie, skryté, neviditeľné na prvý pohľad a ťažko vysloviteľné či zobraziteľné. Je zrejmé, že ambíciou tvorcov je preniknúť práve do tejto domény umenia, ako to naznačili už aj v predošlom počine.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára